Viete, napadlo ma, že vám bránim byť s mamou osamote. Musí sa stále venovať mne. Ale viem, ako to napraviť: budem bývať u svojej mamy, kým si vy užijete jeden druhého do sýtosti.
– Tak u vás je to ešte horšie ako tu: veľa ľudí, nie je miesto. Kam pôjdeš?
– Obaja bratia sa tiež oženili a prenajímajú si byty, babička s dedkom sú na leto na chate. Zostali len mama a otec v trojizbovom byte. Nejako to už zvládneme. Navyše, nie je to na dlho, však? Ako si to povedal? Trochu sa tu zdržia a potom odídu. Veľa šťastia.
– Tak sme sa stali pravými Moskovčanmi! – radostne zvolal Oleg a pustil Elenu ako prvú do ich nového bytu. – Hurá!!!
– Hurá! – zvolala Elena v odpovedi a prekročila prah. – Náš dom… Ani sa mi to nechce veriť, náš vlastný dom! A budeme tu žiť len my dvaja!
Pred svadbou Elena žila s príbuznými v trojizbovom byte: ona sama, rodičia, dvaja bratia a starí rodičia. Dokonca aj v kúpeľni mohla byť sama nanajvýš desať minút, po ktorých sa určite niekto začal do dverí búchať a tvrdil, že sa musí urgentne umyť alebo vyprať.
Po svadbe si Oleg a Elena spočiatku mohli dovoliť len štúdio so sprchou na poschodí. Manželia šetrili peniaze, chceli si kúpiť byt na hypotéku, preto si museli v mnohých veciach odopierať. A teraz majú vlastný dvojizbový byt, kde budú bývať len oni dvaja.
Nikto už nebude ráno vtrhávať do kúpeľne, keď sa Lena chystá do práce, nikto jej nebude dávať rady, keď pripravuje večeru, a večer bude možné sedieť v tichu a nepočúvať cudzie hádky. Nie je to šťastie?
Oleg s úsmevom sledoval, ako Elena chodí po ich novom byte, dotýka sa stien a dverí. V jej očiach žiaril nadšenie, už snívala o tom, akú renováciu v tomto byte urobia.
Renováciu urobili rýchlo: pomohli im rodičia z oboch strán. A už o pár týždňov sa manželia nasťahovali do nového bytu. Spočiatku Elena doslova poletovala po byte a spievala si pod nosom veselé pesničky. S veľkou láskou vyberala do domu všetky drobnosti: kuchynské potreby, obrazy na steny, závesy…
Jedného večera, pol roka po sťahovaní, Oleg pristúpil k Elene a opatrne voliac slová povedal:
– Lenka, volali mi rodičia, chcú prísť k nám na týždeň, nemáš nič proti?
Elena sa zachvela. Jej prvým impulzom bolo odmietnuť, ale vedela, že to nie je správne. Rodičia jej manžela bývali ďaleko, naposledy sa videli na svadbe pred viac ako rokom. Samozrejme, že chcú vidieť svojho syna, pozrieť sa, ako žije. A týždeň sa dá celkom dobre prežiť s príbuznými manžela. Po krátkom mlčaní hlasno vydýchla a povedala:
– Samozrejme, nech prídu.
– Neboj sa, Lenka. Všetko bude v poriadku. Zostanú týždeň a potom odídu. Mama ti dokonca pomôže s domácnosťou.
Elena znova trasla. Príliš dobre si pamätala, ako jej s domácnosťou pomáhali mama a babička. Ostávalo len dúfať, že Alevtina Terentievna si pomoc predstavuje inak.
O tri dni prišli Olegovi rodičia. Do tej doby Elena pripravila voľnú izbu: dala do nej čerstvé posteľné prádlo, uteráky, papuče, všetko ako v najlepších hoteloch. Chcela potešiť svojich svokrovcov.
Alevtina Terentievna si prezrela byt, podľa Eleny nespokojne, ale mlčala. Evgenij Sergejevič – Olegov otec – si hneď sadol na gauč a zapol televízor. Prepol niekoľko kanálov a potom začal zvyšovať hlasitosť.
Alevtina Terentievna bola nahnevaná na syna a keď sa chystala domov, opakovane mu hovorila všetko, čo si o ňom myslí. On však myslel len na to, že v rozhovore s mamou je predsa možné dosiahnuť svoje a nie je nutné neustále utekať.
Po rozlúčke s rodičmi sa ponáhľal za Elenou. Kúpil kvety, prišiel k domu jej mamy a zavolal jej:
– Elena, krásna, poď dolu za mnou, musíme sa porozprávať.
Manželka ešte nebola pripravená na rozhovor, ale napriek tomu sa rozhodla zísť dole a vypočuť si, čo povie jej manžel, ktorý sa previnil.
– Len, počúvaj, som hlupák, podrazil som ťa, snažil som sa utiecť pred konfliktmi. To nie je hodné muža. Ale prisahám, že od dnešného dňa bude v našom dome len jedna pani – ty. A nikto ťa nebude môcť nútiť robiť to, čo nechceš. Vráť sa, dobre?
Elena sa roztopila. Oleg jej hovoril také príjemné veci.
– Dobře, jakmile tvoji rodiče odjedou, vrátím se.
– Ale oni už pred hodinou nastúpili do autobusu.
– Vyhodil si ich?
– No prečo ich hneď vyhodil, požiadal ich, aby dodržiavali dohodu. Mama bola samozrejme nespokojná, zavolám jej neskôr a ospravedlním sa. Myslím, že sa dohodneme. A nabudúce bude lepšie, ak my pôjdeme k nim, a nie oni k nám.
– A nie viac ako na pár dní!
– Ide.
Matka naozaj dlho na syna nezlobila, hoci ľutovala, že neveste nič poriadne nenaučila. Sľúbila, že príde o pol roka. Ale to je už úplne iný príbeh.
