Všetci sledovali s napätím. Eliza sa pozrela na zamatovú škatuľku, potom na Marcina, ktorý pred ňou kľačal s prsteňom v ruke. Ticho viselo vo vzduchu ako hustá hmla, pripravené zmiznúť jedinou odpoveďou.
Eliza hlboko vzdychla. V očiach mala slzy – ale nie z čistej emócie, len z bolesti, ktorá sa v nej hromadila celé roky.
„Marcin…,“ začala trasúcim sa hlasom. „Ďakujem ti. Za tvoju lásku. Za to, aký si bol pre mňa celé tie roky. Za tvoju podporu, keď boli všetci ostatní proti mne.“
Marcinov úsmev sa na okamih rozšíril – cítil úľavu. Ale len na okamih. Eliza sa znovu pozrela na prsteň, potom priamo do jeho očí.
„Ale…“ pokračovala a to jedno slovo viselo medzi nimi ako rozsudok. „Teraz, keď stojím tu pred tebou a našimi priateľmi, uvedomujem si niečo, čo som predtým nechcela priznať.“
Marcin stuhol. Cítil, ako sa mu zovrela hruď, akoby sa v nej usadilo niečo ťažké.
„Roky som chcela, aby si ma prijal. Ty. Tvoji rodičia. Svet. Tvrdá som pracovala, aby som dokázala, že som „hodná“. Po neúspechoch som sa znova postavila na nohy, v noci som plakala, bojovala som o každú šancu. A tak som uspel. Nielen byt – vytvoril som si život, ktorý som si sám vybudoval.
Niektorí hostia začali nepokojne pohľadom blúdiť po miestnosti.
„Ale v boji o to, aby som bol v očiach tvojich rodičov „dosť dobrý“, som zabudol na niečo dôležité: ak naša láska závisí od uznania druhých, je to vôbec láska?
„Ale už to na tom nezávisí!“ vykríkol Marcin, vyskočil na nohy a stále držal krabicu. „Eliza, povedali, že súhlasia! Dali nám svoje požehnanie! Všetko sa zmenilo!“
„Nie, Marcin. Nič sa nezmenilo. Teraz ma akceptujú, lebo som niečo dosiahol. Neakceptovali ma ako človeka – len ako „niekoho, kto je úspešný“. Stále nejde o mňa – ide o moje úspechy. O to, koľko som „hodný“.
Eliza urobila krok späť. Jej hlas zostal pokojný, ale jej oči boli búrlivé.
„Najviac ma bolí, že celé tie roky som verila, že láska stačí. Ale vždy to bolo podmienené. ‚Teraz nie, možno neskôr‘. A keď konečne prišlo ‚neskôr‘… nie som si istá, či to ešte chcem.
„Nehovor to…“ zašepkal Marcin, zúfalý. „Milujem ťa. Bojoval som za nás… svojím spôsobom. Možno príliš ticho, možno nie dosť pevne. Ale teraz som tu. S prsteňom. Celým svojím srdcom. Dôležití sme len my.“
„Tak prečo si povedal ‚dovolili mi ťa si vziať‘?“ prerušila ho Eliza jemne, ale rázne. „Vieš, ako ma tá jedna veta zranila? Dovolili mi. Akoby si hovoril o zakázanom ovocí. Akoby si prosil o povolenie, lebo som sa zrazu stala dosť ‚dobrá‘. A ja nechcem lásku, ktorá závisí od povolenia.
V miestnosti zavládlo ticho. Niektorí hostia sklopili zrak, iní sa začali hanblivo stiahnuť.
Marcin stál ako zmrazený. Stále držal krabičku, ale nemal čo povedať.
Eliza sa na neho pozrela s bolesťou, ale aj s nežnosťou.
„Marcin… Možno v inom živote, za iných okolností, by sme boli šťastní. Ale teraz viem jedno: chcem byť vyvolená bezpodmienečne. Bez súhlasu. Bez skúšok. Bez „zaslúžiš si to“.
Nechcem žiť s myšlienkou, že ak niekedy stratím svoj úspech, už nebudem hodná tvojej lásky.
Pomaly zavrela škatuľku a vložila mu ju do ruky, ktorú jemne stisla.
„Prajem ti všetko najlepšie, Marcin. Možno sa niekedy znova porozprávame. Inak. Ale dnes… dnes chcem byť slobodná.“
Obrátila sa k hosťom a s teplým, hoci smutným úsmevom povedala:
„Ďakujem, že ste prišli. Dnes oslavujeme nielen kúpu bytu… ale aj slobodu byť sami sebou. Skutočne sami sebou.“
A odišla. S hlavou vztýčenou, s ľahkými, ale pevnými krokmi. Za ňou zostala tichá hudba, blikajúce svetlá a muž v obleku – kľačiaci, s ťažkým srdcom a prázdnymi očami.
