Anna na chvíľu zostala nehybne stáť a hľadela na Martinovu unavenú tvár. V jeho očiach už nebolo žiadne teplo. Pripomínali matné zrkadlá, ktoré skrývali oveľa viac, ako chceli odhaliť. V ťažkom vzduchu kuchyne, nasýtenom vôňou čaju a vosku, sa zdalo, že čas sa zastavil.
„Nevymýšľaj si, Anna,“ povedal napokon a zvalil sa na stoličku. „Predstavuješ si veci. Hľadáš drámu tam, kde žiadna nie je.“
„Tak prečo si mi vzal pas? Prečo si šiel k notárovi? Prečo sa v noci tajne rozprávaš s niekým?“ Jej hlas sa triasol, ale každá otázka dopadla ako úder.
Martin vzdychol a pomaly vstal. Pretrel si čelo rukou, akoby chcel zotrieť nielen únavu, ale aj celú túto tému.
„Ty to nechápeš…,“ zamumlal. „Chcel som ťa chrániť.“
Annu bolelo srdce. Chrániť? Tak nazýval lži, skrývanie sa a šepkanie, ktoré počula v noci?
„Ak si ma chcel chrániť, mal si sa porozprávať so mnou, nie tajne so svojimi priateľmi,“ vybuchla a tiež vstala.
„Už nemôžem žiť v tvojom tieni, Martin!“
V tej chvíli sa otvorili dvere a vo dverách sa objavila Lili. Pevne zvierala svojho medvedíka a pozerala na nich veľkými, vystrašenými očami.
„Mamička… otecko… hádate sa?“
Anna zamrzla. Uvedomila si, že dievčatko bolo svedkom oveľa viac, ako malo byť. Za posledné týždne Lili príliš rýchlo dospela a vnímala každé napätie, každý ostrý šepot.
„Nie, zlatko,“ odpovedala rýchlo a prinútila sa usmiať. „Len sa rozprávame. Choď do svojej izby, dobre?“
Ale Lili sa nepohla. Len hľadela na Martina, v očiach tlejúca tichá otázka, detská intuícia zmiešaná so strachom.
Martin cítil, že ho niekto sleduje, a odvrátil pohľad.
„Je neskoro,“ povedal. „Čas ísť spať.“
Opustil kuchyňu a zanechal za sebou zápach dymu a ťažké ticho.
Anna v tú noc nezamhoužila oka. Počula jeho kroky v byte, jeho telefonáty, búchanie zatváraných zásuviek. V jeden okamih mala pocit, že nemôže dýchať. Vstala, obliekla si župan a išla do pracovne. Dvere boli pootvorené.
Na stole vedľa lampy, ktorá bola stále zapnutá, boli rozhádzané dokumenty. Medzi nimi bol jej pas, list vlastníctva bytu a niekoľko opečiatkovaných listov papiera. Anne búšilo srdce.
Vzala jeden z listov papiera. Bola to plná moc. Jej meno bolo jasne viditeľné, ale podpis… nebol jej. Po tele jej prebehol studený mráz. Martin ju chcel vymazať, prevziať to, čo zostalo po jej prvom manželovi.
Počula kroky. Martin stál vo dverách s telefónom v ruke.
„Čo tu robíš?“ Jeho hlas bol chladný, nebezpečný.
Anna si pritlačila papier na hruď.
„Hľadala som pravdu. A našla som ju.“
Na okamih sa mu skrútila tvár. Potom sa krátko a trpko usmial.
„Pravda… Ty ani nevieš, čo je pravda. Mám dlhy, Anna. Ľudia mi neodpustia. Tento byt bol moja jediná šanca. Myslíš si, že žijeme v rozprávke?“
Anna cítila, ako sa jej podlomili nohy.
„Tak preto si povedal, že ma už nepotrebuješ? Preto si ma chcel vymazať zo svojho života ako škvrnu?“
Martin urobil krok smerom k nej, ale zrazu sa za ním ozval tichý hlas:
„Mama!“ Bola to Lili. Všetko videla.
Martin vyzeral nahnevaný, ale povzdychol si a hodil papiere na stôl.
„Rob, čo chceš,“ zasyčal. „Ja som už svoje karty zahral.“
Odchádzal a za sebou zabuchol dvere.
Na druhý deň sa Anna stretla s Emmou. Cítila sa, ako keby za jednu noc zostarla o desať rokov. Povedala jej všetko: o falošných dokladoch, jeho priznaní, nočných rozhovoroch. Emma sa na ňu pozrela s obavami, ale aj s odhodlaním.
„Musíš konať, Anna. Už nejde len o teba, ale aj o Lili. Tento muž nepozná hranice.“
Spoločne išli na políciu. Anna podala oznámenie a ukázala im dokumenty. Bála sa, ale bola to jediná možnosť, ako sa oslobodiť.
Večer bol byt prázdny. Martin zmizol a zanechal po sebe neporiadok v pracovni a zápach dymu.
Lili k nej pristúpila a chytila ju za ruku.
„Mami… už nám viac neublíži, však?“
Anna objímala svoju dcéru a zadržiavala slzy.
„Nie, zlatko. Teraz sme v bezpečí.“
Po prvýkrát za dlhú dobu mohla dýchať. Minulosť stále bolela, ale v Liliiných očiach videla budúcnosť. A budúcnosť znamenala slobodu, aj keď cesta k nej bola plná tieňov.
Tej noci Anna namiesto toho, aby sa prehadzovala v posteli, sedela pri okne a pozerala na svetlá mesta. Nevedela, čo prinesie zajtrajšok, ale jedno už vedela: kto je. Žena, ktorá prežila, matka, ktorá sa nikdy nevzdá, a človek, ktorý si vybral pravdu, bez ohľadu na to, aká bolestivá je.
O niekoľko týždňov neskôr prišla správa: Martina zadržali na hranici, keď sa pokúšal ujsť s falošnými dokladmi. Súdne procesy mali pokračovať, ale Anna sa už nebála. Naučila sa žiť so strachom a ešte viac, prekonať ho.
Ich malý byt, zaplavený jarným slnkom, sa opäť stal domovom. Lili sa nahlas smiala, pokojne zaspávala a Anna, hoci stále niesla neviditeľné jazvy, začala opäť veriť v mier.
Tiene zmizli. A vedela, že nech sa stane čokoľvek, nikdy viac nedovolí, aby jej niekto vzal hlas, život alebo budúcnosť.
