… Snezhana si podala ruky, ale neznížila oči.
– Áno, to som ja,” odpovedal pokojne a pozrel sa Borisovmu otcovi priamo do očí. A ďakujem, že to hovoríš nahlas. Teraz už viem, kto stojí proti mne.
Borisova matka predstierala, že nepočuje. Otočila sa tvárou k oknu, akoby sa jej situácia netýkala. Ale vo vzduchu bolo napätie, ťažké ako para nad vriacim hrncom.
– Otec, ” povedal Boris ticho, ale pevne. – Toto je moje rozhodnutie. Milujem ju.
“Si stále chlapec!””odrezal si jeho otca.””Potrebuje iba tvoje priezvisko.” Jej rodina už zavolala médiá. A predsa, “zlomyseľne sa usmiala,” zaplatili sme za svadbu. Ale zrušili sme to. Je koniec.
Snezhana zdvihla hlavu.
– Nezrušíš svadbu. Snažíš sa zachrániť si tvár.
“Drž hubu!””Kričí.””Nemáte právo hovoriť tu!”
– Práve naopak. Boris zasiahol. Dávam jej to právo. A ak chcete, aby som zostal súčasťou vašej rodiny, vášho podnikania, vášho života, budete ju počúvať.
Bolo ticho. Hrob.
“Nenecháme vidláka poškvrniť naše meno!””Je to škoda!
Snezhana neodpovedal. Ale v tú noc, keď sa Boris vrátil domov, už zanechala list.
“Milujem ťa. Ale Nebudem záťažou. Nedovolím, aby ste stratili rešpekt svojich rodičov, vaše podnikanie, vaše dedičstvo – kvôli mne. Odchádzam. Ak ste niekedy pripravení na život bez masiek, viete, kde ma nájdete. Nezmiznem. Len cúvam.“
List zostal na vankúši. A Snezhana odišla.
Uplynuli dva mesiace. Noví pacienti na klinike, nové zmeny, nový dom v pokojnej štvrti, neďaleko parku, kde ráno štekajú psy a mesto sa prebúdza s vôňou chleba a slnečného svitu.
Jednej noci zazvonil zvonček.
Boris stál vonku.
– Končím. Podnik. Rodina. Peniaze. Všetko, čo nebolo moje. Jediné, čo mi zostalo, je meno. A chcem sa s vami o to podeliť.
Otvoril krabicu. Vo vnútri nebolo zlato ani diamanty. Iba prsteň s vyrytým nápisom: “srdce nemá adresu.“
Kľakol si.
“Vezmeš si ma?”
Nič nepovedala. Len prikývol. So slzami v očiach.
Svadba sa konala v tej istej dedine, kde vyrastala Snezhana. Žiadne drahé šaty, žiadni politici, žiadna televízia. S domácimi tortillami, obrusmi, girlandami kvetov a ľuďmi, ktorí verili v súčasnosť.
A potom si to všetci uvedomili
ak je srdce čisté, šťastie si vždy nájde cestu. Aj cez betónové steny.
