…Starý dom ju privítal tichom. Camilla sa zastavila pri bránke a niekoľko sekúnd len hľadela na okná. Kedysi tu bolo svetlo, plány, život. Teraz — cudzia, uprataná prázdnota. Kľúč sa otočil s námahou. Zámok cvakol a vošla dnu. V predsieni stáli dámske topánky. Na zrkadle visel ľahký šál. Všetko bolo cudzie. Už sem nepatrila.
Prešla do obývačky. Ich stará fotografia bola posunutá do rohu, takmer ukrytá. Camilla sa uškrnula. — Aj tak som si myslel, že prídeš najprv sem. Otočila sa. Adrien stál vo dverách pracovne. Ten istý — upravený, sebavedomý. Len v očiach sa mihlo niečo navyše. — Nie príliš srdečné privítanie, — pokojne povedala. — Hoci od teba sa nič iné ani nedalo čakať. — Ty si tie papiere podpísala, — chladne odvetil. — Ja s tým nemám nič spoločné. Camilla sa naňho dívala bez hnevu. — Stále? Dokonca aj teraz? Uškrnul sa: — Bola si slabý článok.
Prekážala si. — Len som prestala byť pohodlná. Zo schodov zišla mladá žena. Uvidela Camillu a zastala. — Adrien… kto je to? — Nikto, — odsekol. Camilla na ňu pozrela. — Som jeho manželka. Zatiaľ. Tvár ženy zbledla. — Hovoril si, že je to už dávno za nami… — Livia, nezačínaj. — Rád rozpráva ten istý príbeh, — ticho povedala Camilla. Adrien podráždene vykročil dopredu: — Prečo si prišla? Vytiahla zložku a položila ju na stôl. — Zajtra za tebou prídu. Vyšetrovatelia. A daňová kontrola. Uškrnul sa: — Blafuješ.
— Pozri sa. Otvoril zložku. Prelistoval niekoľko strán — a znehybnel. Sebavedomie zmizlo. — Odkiaľ to máš? — Mala som čas premýšľať. A našli sa ľudia. — Nič nedokážeš. — Už som dokázala. V tom momente zazvonil zvonček. Ostro. Naliehavo. Livia sa strhla. Adrien stuhol. Zvonček zazvonil znova. Dvere otvorili takmer okamžite.
Do domu vstúpili traja muži. — Pán Adrien Morel? Musíte ísť s nami. Všetko sa odohralo príliš rýchlo. Príliš jednoducho. Adrien sa obrátil ku Camille: — Myslíš si, že si vyhrala? Po väzení ťa nikto nebude potrebovať. Pristúpila bližšie. — Nemusím sa vracať tam, kde ma zradili. Potrebovala som len, aby si pochopil: prežila som. Chcel niečo povedať, ale už ho odvádzali. Livia sa zosunula do kresla a zakryla si tvár rukami.
V dome zašuchotali papiere, ozývali sa cudzie kroky. Camilla vyšla von. Na verande sa zastavila. Nadýchla sa chladného vzduchu. Čakala radosť. Pomstu. Úľavu. Ale vnútri bolo len ticho. Zišla po schodoch a zamierila k bránke. Keď sa za ňou bránka zatvorila, Camilla na chvíľu zdvihla tvár k oblohe. Pred ňou bol život. Bez neho. Bez minulosti. A prvýkrát po dlhom čase — len jej.
