V ten večer som dlho nemohla zaspať. Tiché bzučanie klimatizácie napĺňalo izbu a spoza závesov prenikal teplý, slaný vietor od mora. Z hotelového balkóna bolo počuť tlmenú hudbu z baru. Všetko vyzeralo dokonale — aspoň navonok. Vo vnútri vo mne sa však ozýval zvláštny nepokoj. Tomáš už spal. Alebo sa aspoň tváril, že spí.
Ležal ku mne chrbtom, nehybne, akoby náš rozhovor vôbec nemal význam. Ja som si však stále dokola prehrávala jednu jeho vetu: „Ženy sa o seba zvyčajne starajú.“ Nepovedal to nahlas. Nebolo to ani hrubé. A predsa — akýmsi spôsobom to bolo ponižujúce. Na druhý deň ráno som sa rozhodla, že z toho nebudem robiť drámu. Jedna večera ešte nie je celý vzťah. Ľudia niekedy povedia hlúposti. Pri raňajkách som sa pokúsila vytvoriť ľahšiu atmosféru. Terasa bola zaliata slnkom a more sa v diaľke ligotalo tyrkysovou farbou. Vo vzduchu sa niesla vôňa čerstvého pečiva. — Pozri sa — povedala som, keď som si nalievala kávu — aké je nádherné počasie. Tomáš prikývol, ale neusmial sa. Na tanier som si dala croissant a trochu ovocia. Pozoroval ma. — Ty ješ sladké aj na raňajky? — spýtal sa.
Jeho hlas bol pokojný. Až príliš pokojný. — Niekedy áno — odpovedala som. — Zaujímavé. Znovu to slovo. Zaujímavé. Akoby každý môj pohyb bol malou skúškou. Niekoľko minút sme jedli v tichu. Potom prehovoril: — Klára, si vždy taká impulzívna? Zdvihla som pohľad. — Čo tým myslíš? — Napríklad túto cestu. Ísť s niekým do inej krajiny po mesiaci a pol… to nie je veľmi rozumné rozhodnutie. Tá veta ma zaskočila. — Veď si ma pozval ty. — Áno — povedal pokojne. — Ale nemyslel som si, že tak ľahko súhlasíš. Šálka kávy v mojej ruke zrazu akoby oťažela. — Ty ma teraz vážne kritizuješ za to, že som prijala tvoje pozvanie? Tomáš pokrčil plecami. — Len si všímam veci. V tej chvíli sa vo mne niečo pohlo. Nie hlučne, nie dramaticky — skôr potichu, ale pevne. Ten pocit, keď človek zrazu uvidí veci úplne jasne. Nepovedala som nič. Zvyšok dňa prebehol zvláštne. More bolo naozaj nádherné. Voda teplá, piesok jemný a slnko žiarilo. Všetko bolo pripravené na dokonalú dovolenku. Len my dvaja sme do toho obrazu vôbec nezapadali. Tomáš neustále komentoval veci. — Smeješ sa príliš nahlas. — Nemala by si sa tak dlho opaľovať.
— Tie šaty sú príliš nápadné. Najprv som sa to snažila obrátiť na žart. Potom som už len mlčala. Popoludní sme sedeli v bare. Za pultom mladý turecký chlapec pripravoval koktaily. — Čo si dáš? — spýtal sa Tomáš. — Mojito. Otočil sa k chlapcovi. — Pre ňu minerálku. Prekvapene som sa naňho pozrela. — Objednala som si mojito. Tomáš sa na mňa pozrel. — Klára, včera večer si tiež pila víno. Nemusíš piť alkohol každý deň. Barman na nás zmätene pozrel. A vtedy sa vo mne niečo definitívne usporiadalo. Nebola to zlosť. Ani urážka. Skôr veľmi jasné uvedomenie. Tento muž sa na mňa nepozerá ako na partnerku. Ale ako na projekt. Postavila som sa. — Vieš čo, Tomáš? Asi sa pôjdem trochu prejsť. — Urazila si sa? — spýtal sa sucho. — Nie. Usmiala som sa. — Len premýšľam. V ten večer som sa vrátila do izby skoro. Sadla som si na okraj postele a dlho som sa dívala na svoj kufor. Potom som ho otvorila. Nie nahnevane. Nie v zhone. Jednoducho som si začala baliť veci.
Keď sa Tomáš vrátil, bola som už na pol hotová. Zastal vo dverách. — Čo robíš? — Idem domov — povedala som pokojne. — To je smiešne. — Nie. Zatvorila som kufor. — Je to logické. Niekoľko sekúnd sa na mňa díval. — Odchádzaš kvôli jednej večeri a pár poznámkam? — Nie. Vzala som si kabelku. — Odchádzam preto, že už vidím, ako budú vyzerať nasledujúcich desať rokov. Prvýkrát sa na jeho tvári objavil zmätok. — Preháňaš. — Možno.
Usmiala som sa. — Ale radšej budem preháňať teraz… než aby som to neskôr ľutovala. Taxík prišiel o dvadsať minút. Keď som doň nastúpila pred hotelom, Tomáš ešte stále stál pri vchode. Nekričal. Neutekal za mnou. Len sa pozeral. Na letisku, keď som držala v rukách palubnú vstupenku, zrazu som si spomenula na vetu Sofie: „V našom veku je normálny muž už kompliment.“ Usmiala som sa a v duchu som sa opravila. Nie. V našom veku je najväčší luxus spoznať včas, čo nie je normálne. A jednoducho odísť.
